|
Rozhovor Anastasie a Vladimíra
z knihy V.Megreho „Kto vlastne sme.“
Si vedľa mòa, Anastasia, a dotknú? sa ?a nemôžem. Mám taký pocit, ako by si bola ïalekou hviezdou na nebi.
Hviezdou? Taký pocit? Prečo? Tu! Hviezdička je pri tvojich nohách, stala sa obyčajnou ženou.
Anastasia si rýchle kľakla a posadila sa na podlahe vedľa mòa. Položila obe ruky na moje rameno a pritisla svoju hlavu. Počul som ako búši jej srdce, lenže moje tåklo oveľa silnejšie. Jej vlasy voòali tajgou. Jej dych ako teplý vetrík omamoval vôòou kvetín.
Prečo len som ?a nestretol, Anastasia, keï som bol mladý? Si taká mladá a mne je už toľko rokov. Prežil som skoro polovicu storočia.
Veï ja som k tvojej blúdiacej duši prechádzala storočiami, neodháòaj ma teraz od seba.
Skoro zostarnem, Anastasia, a môj život skončí.
Ale než zostarneš, stihneš zasadi? rodový strom, založi? spoločne s ľuïmi mesto prekrásnej budúcnosti, úžasnú záhradu.
Pokúsim sa. Škoda, že sám nebudem môc? dlho ži? v tej záhrade. Uplynie nejeden rok , kým vyrastie.
Ak ju založíš, večne tam budeš ži?.
Večne?
Samozrejme. Tvoje telo zostarne a zomrie, ale Duša vzlietne.
Duša zomrelého vzlietne, to viem. Duša vzlietne - a tým to skončí.
Ó, aký prekrásny je dnešný deò! Prečo len, Vladimír, vytváraš neradostnú budúcnos??
Vytváraš sám pre seba?
Toto nevytváram ja. Toto je objektívna realita. Pre všetkých prichádza starnutie a potom smr?. A dokonca aj ty, môj milý snílek, nič iné nevymyslíš.
Anastasia sebou trhla, trochu uhla, veselé a dobré oči sa dívali do mojich a žiarili, žiarili radostnou istotou, napriek všetkému.
Nemám dôvod si vymýšľa?, Pravda je vždy jedna. Existuje smr? tela – to je jasné všetkým. Tela! Inakšie smr? – to je spánok, Vladimír.
Spánok?
Áno, spánok.
Anastasia pokľakla a začala hovori?, hľadiac mi priamo do očí. Ale hovorila akosi tak, že v kuchyni zmåklo rádio, stíchli hlasy a šum za oknom, keï Anastasia nie veľmi hlasne predniesla :
Môj milovaný! Pred nami je večnos?. Život vždy uplatòuje svoje práva. Slnečný lúč sa na jar zablysne, do nového sa oblečie Duša. Ale aj pomíòajúce telo, sa nie nadarmo pokorne objíme so zemou. Nové kvetiny a tráva na jar vzídu z našich tiel. Večne budeš poču? spev vtákov, pi? kvapky dažïa. Večné oblaky na modrom nebi oblažia ?a svojim tancom. A keï chrániac neveru, sa rozvanieš ako prach po nekonečnom vesmíre, z prachu blúdiaceho vo večnostiach, môj milovaný, ?a začnem zbiera?. A pomôže mi strom, ktorý zasadíš, raným jarom svoju vetvičku natiahne tam, kde tvoja duša v bezcitnom kľude prebýva. A ten komu si na zemi daroval to dobré, si pomyslí na teba s láskou. A pokiaľ všetka pozemská láska nestačí pre tvoje nové vtelenie, tak jedna, poznáš ju, na všetkých úrovniach vesmírneho bytia, vzplanie iba jedným prianím – „vteľ sa, milovaný“ a na okamžik zomrie sama. Budeš to ty, Anastasia? Si si tým istá, že to dokážeš urobi?? Toto je schopná urobi? každá milujúca žena, ak dokáže vtisnú? Logos (slovo, myseľ, rozum, božská podstata duše) do citov. A čo potom ty, Anastasia? Kto pomôže tebe sa opä? vráti? na zem? Dokážem to sama, nikoho neob?ažujúc. A ako ?a poznám? Veï to už bude úplne iný život. Keï sa opä? vtelíš na zem, stane sa z teba dospievajúci chlapec. Na susednej záhrade uvidíš hrdzavé usmrkané dievčatko. Povedz tej maličkej s mierne krivými nožičkami dobré slovo, všimni si ju. Vyrastieš, bude z teba mladík, začneš svojim pohľadom sprevádza? krásky. Neponáhľaj sa spája? s nimi svoj osud. Na susednej záhrade dospieva dievčatko – zatiaľ nie je krásavica, je samá peha. Raz si všimneš ako potajme za tebou pozerá. Ale nesmej sa jej, neodháòaj, keï sa nesmelo priblíži k tebe, aby ?a odpútala od dospelej krásavice. Uplynú iba tri jari a zo susedného dievčatka sa stane krásna dievka. Raz sa na òu pozrieš a zahoríš láskou k nej. A budeš s òou š?astný. A bude š?astná ona. Vladimír, v tej tvojej š?astnej vyvolenej bude ži? práve moja Duša. Ïakujem ti za krásny sen, Anastasia, moja milá rozprávačka. Opatrne som ju vzal okolo ramien, pritisol k sebe. Chcelo sa mi poslúcha?, ako jej búši srdce, cíti? ako voòajú vlasy prekrásnej ženy, ktorá verí iba v to dobré, v nekonečnos?. A možno, že som sa chcel drža? ako stebla, jej neuveriteľných snov. Z jej slov o budúcnosti sa všetko okolo stalo radostnejším. I keby to, čo hovoríš, Anastasia, boli iba obyčajné slová, rovnako sú prekrásne a na duši sa robí radostnejšie, keï ich počujem. Slová túžby uvádzajú do pohybu veľkú energiu. Svojou túžbou a úmyslami človek sám tvorí svoju budúcnos?. Uver mi, Vladimír, všetko sa stane presne tak, ako som to slovami nakreslila pre nás dvoch. Ale vo svojej túžbe si voľný a všetko môžeš zmeni?, ak prednesieš iné slová. Si voľný, slobodný a každý sám je v sebe tvorca. V tvojich slovách nič meni? nebudem, Anastasia. Pokúsim sa im uveri?. Ïakujem. Za čo? Za to, že si nezničil večnos? pre dvoch. |
||